Buďme k sebe úprimní, nie ku každému učiteľovi v našom školskom/študijnom živote sme mali kladný vzťah. Niekedy si ľudia jednoducho „nesadnú“ a vôbec medzi nimi nemusí byť vzťah učiteľ-žiak. A občas nám tá biológia jednoducho nejde. Učitelia majú často nevďačné povolanie, väčšina z nich sa však jednoducho snaží odovzdať nadobudnuté vedomosti ďalej.
A niektorým z nich sa to podarí naozaj originálnym spôsobom, viď netradičná vyučovacia hodina istého anonymného stredoškolského učiteľa. Ten postavil pred triedu papierový kôš, žiakom rozdal prázdne hárky a povedal im, že predstavujú svetovú populáciu. Každý z nich má šancu stať sa boháčom, má to však jeden háčik…
Pokrčený papier musíte trafiť do koša bez toho, aby ste sa postavili zo stoličky.
Protesty zo zadných lavíc na seba nenechali dlho čakať – „To nie je fér!“ ozývalo sa
Tí, čo sedeli vpredu, väčšinou do koša trafili. Tým vzadu sa tak veľmi nedarilo.
Učiteľ povedal: „Čím bližšie sedíte, tým sú vaše šance trafiť vyššie. Máte takzvané privilégium.“
Žiaci sediaci úplne vpredu si svoje privilégium spočiatku neuvedomovali. Podstatné pre nich bolo jednoducho trafiť papier do koša.
A takto presne aj výsady/privilégiá fungujú – často si ani neuvedomujeme, že nejaké máme a preto sa nevieme vcítiť do tých, čo žiadne nemajú.
